Príbeh o vzťahu-nevzťahu alebo o tom, ako to môže medzi dvoma fungovať

Autor: Slavomíra Henčeková | 3.3.2018 o 9:00 | Karma článku: 2,35 | Prečítané:  718x

„Rozišla som sa s Lukášom.“ „Preboha, to ma mrzí. Si v poriadku? Ako sa cítiš?“ „Mám sa výborne. Už dlho mi nebolo tak dobre.“

„Chápem. Bol to idiot. Nezaslúžil si ťa. Vôbec nechápem, čo si o sebe myslel. Čo robíš večer? Môžeme to ísť spolu zapiť."

„Ďakujem, ale už mám niečo dohodnuté.“

„Čo? Dúfam, že nebudeš depkáriť. Nebuď sama, samota je v takýchto ťažkých chvíľach najhoršia. Pooď, pôjdeme sa opiť, dobre h poohovárame a pôjdeme si zatancovať. Keď niekoho zbalíš, dvihne ti to sebavedomie.“

„Idem s Lukášom večer do kina.“

„S akým Lukášom?“

„No s tým Lukášom, o ktorom sa rozprávame posledné dve minúty.“

„Šibe ti? To prečo? Ti ho je ľúto, čo? Či sa s ním chceš naposledy vyspať? To chápem, aspoň na niečo bol dobrý ... “

„Nie. Chcem s ním ísť do kina a on chce ísť so mnou. Tak ideme.“

„Žereš drogy? Veď to nedáva zmysel – práve ste sa rozišli a idete spolu do kina?“

„Presne tak. Vzťah nám nešiel. Zabíjal nás a zabíjal našu lásku. Sme dvaja slobodní dospelí ľudia. Milujeme život. Milujeme slobodu. Milujeme jeden druhého. Ale vo vzťahu sme mali jeden od druhého nejaké očakávania, ktoré človek má, lebo má už od detstva zakorenené, že vzťahy majú nejak vyzerať; že ak muž ľúbi ženu, donesie jej kvety, zje, čo navarila, nebude jej odvrávať, bude živiť ju aj rodinu a mnoho ďalších; a že žena sa obetuje pre muža a pre celú rodinu. A v momente, keď sme si povedali, že sme „vo vzťahu“, sa v nás tieto očakávania automaticky podvedome spustili. Chvalabohu ale nie je ani jeden z nás submisívny typ a odmietal zaprieť sám seba len preto, aby vyhovel tomu druhému. A tak sme sa hádali. A hádali. A plakali. A vyčítali si. A trápili sa. A boli smutní. Tak sme sa rozhodli rozísť sa a vždy, ak sa budeme obaja chcieť stretnúť, tak sa stretnúť. V prítomnosti. Mimo vzťah. Bez riešenia minulosti, bez výčitiek. Ako dvaja slobodní dospelí ľudia.“

„Podľa mňa ti šibe. To akože budeš tolerovať teraz všetko čo robí? On ťa bude nasierať, chovať sa ako blb a ty mu nebudeš môcť nič povedať?“

„Nikto nemá právo na toho druhého. Nikto nemá právo meniť druhého ani od neho požadovať, aby sa zmenil. Ale ak sme vo vzťahu, je to ako keby sme vyslovením toho slova „vzťah“ najali akéhosi účtovníka, ktorý je v našom podvedomí a neustále kontroluje, či si každé naše plnenie našlo protiplnenie. Ak niečo spravíme pre toho druhého, očakávame, že on spraví niečo pre nás. Plnenie – protiplnenie. A ak to tak nie je, účtovník sa ozve a jeho hlas sa premení na výčitku. Alebo ako taký rozhodca, ktorý počíta skóre. A ak je to 5:1 pre mňa – teda ja som pre toho druhého urobila  5 vecí a on pre mňa len 1 – je to predsa nefér a výčitka je na svete, pretože veď treba zrovnať skóre.“

„Ok, chápem. Asi. Máme určité naučené vzorce, ako by sme sa mali správať vo vzťahu – lebo to tak máme celý život, od detstva, všade okolo seba, vo filmoch, nedá sa tomu vyhnúť. A potom máme očakávania a keď tie očakávania nie sú naplnené, cítime sa na hovno a tomu druhému to vyčítame a to zabíja lásku.“

„Presne tak. Myslím, že láska má byť o tom, že sa dvaja slobodní ľudia každý deň znova a znova pozrú do svojho srdca a zistia, či toho druhého milujú a či s ním chcú stráviť ďalší deň. Nie o tom, čo bolo a nebolo alebo čo možno teoreticky bude a už vôbec nie o tom, ako si iní myslia, že by to malo byť.“

„No dobre, ale aká je v tom stabilita? Ak máš vzťah, tak ho máš predsa preto, lebo sa chceš spoľahnúť, že tu ten druhý bude pre teba nielen dnes, ale aj o rok, o päť, že si spolu založíte rodinu, vezmete hypotéku a vôbec budete plánovať budúcnosť.“

„No a čo ak ten druhý viac toho prvého nemiluje? Čo ak sa rozvedú? Čo ak zrušia hypotéku? Čo ak odíde bez slova? Alebo čo ak zostane, ale bude popierať sám seba a bude celý život nešťastný? Takto to má byť? Nie je to nakoniec aj tak len a len o prítomnosti a o tom, že si nie je možné vynútiť žiadnu stabilitu do fiktívnej budúcnosti?“

„Možno. Je mi jasné, že sobášny list, ani dieťa, ani spoločná hypotéka nezabránia tomu druhému odísť, ak skutočne chce odísť.“

„Presne tak.“

„A čo sa teda dá robiť? Ako v takomto vzťahu-nevzťahu fungovať, aby sa človek z toho nezbláznil? Predsa len spoločenský tlak a to všetko to, čo máme naučené už od detstva, nemožno len tak vymazať. Nebudú tie naše očakávania stále niekde na pozadí?“

„Možno. Každý má určité očakávania. Ich naplnenie ale nemožno vynucovať. Máme ale právo o nich hovoriť, hovoriť o svojich snoch, predstavách a túžbach a ten druhý má právo sa rozhodnúť, ako zareaguje. Verím ale, že čím viac slobody a vzájomného rešpektu medzi tými dvoma bude, tým viac sa môžu rozvíjať ako slobodné bytosti, v tomto rozvoji si vzájomne pomáhať, budovať svoju lásku a vzájomne sa zosúladiť. Zdá sa mi ale, že vo vzťahoch ide často o malicherné hádky, ktoré sú práve dôsledkom nenaplnených očakávaní. Dôležité veci ako základné životné hodnoty zostanú naďalej dôležitými. O tých treba diskutovať. A ak sa ani potom na základných životných hodnotách nie nutne zhodnú, ale nebudú kompatibilné, tak sa ako slobodné bytosti rozhodnú spolu zrejme ďalej nestretávať. Nikto to ale nebude tomu druhému vyčítať. Nikto nebude rátať skóre. Nikto nebude zlomený. Naopak, ak sa im podarí takýto vzťah-nevzťah vytvoriť čo i len na chvíľku, verím, že to bude pre oboch neuveriteľne obohacujúce. A hlavne nestratí ani jeden z nich to najdôležitejšie – sám seba. To je najčastejšie to, čo nás bolí, keď sa s niekým rozídeme – že sme tomu vzťahu obetovali sami sebe a už vlastne nevieme, kto sme. Myslím si, že ak sa dvaja skutočne príjmu, príjmu jeden druhého ako celistvé bytosti so všetkými dobrými aj zlými vlastnosťami a momentmi, nájdu sami v sebe silu naplniť svoj potenciál, zistiť, kým vlastne sú, čo od života chcú a na tejto ceste si či už na dlho alebo na krátko vzájomne pomôcť.“

„Budem vám držať palce.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rusi uverili Putinovmu silnému Rusku

Isté je jedno: Putin nemôže naplniť svoj sľub vojenskej moci a blahobytnej budúcnosti.

PLUS

Odborník na výchovu: Mama má právo povedať dosť

Marek Herman hovorí, že dnešní rodičia majú na seba príliš vysoké nároky.


Už ste čítali?