Óda na právo

Autor: Slavomíra Henčeková | 16.11.2013 o 16:45 | (upravené 9.8.2014 o 22:29) Karma článku: 7,00 | Prečítané:  664x

Právnici sa stávajú poslancami, exekútori katmi, sudcovia mafiánmi. Právo obchádzajú šmejdi, orgány verejnej moci ho aplikujú veľmi pragmaticky, na páchateľov trestných činov je prikrátke. Právnické vzdelanie sa stáva súkromným biznisom, diplomy sa kupujú, diplomovky nechávajú napísať súkromnými spoločnosťami. Právnická spoločnosť je vnímaná ako uzavretá skupina snobov s veľmi dobre rozvinutou sieťou vzájomných vzťahov a kontaktov, stojaca kdesi mimo, ďaleko od obyčajných ľudí, ťažiaca z ich problémov a nešťastí.

 

Keď sa človek v úzkej či širšej spoločnosti prizná k príslušnosti k právnickému stavu – či už výkonom povolania alebo štúdiom – začnú sa diať zvláštne veci. Jeho preferencie v danej skupine klesnú, no zároveň naoko stúpnu, lebo právnika sa predsa vždy oplatí poznať. Veď človek nikdy nevie, kedy ho bude potrebovať, no pevne dúfa, že nikdy. Návšteva u právnika je v očiach väčšiny ľudí nočnou morou, najhoršou predstavou. Už vidia ako ihneď, čo sa len dotknú kľučky advokátskej kancelárie, pán doktor práv s úsmevom na tvári načahuje ruku, rozprestiera dlaň a sladkým tónom vyslovuje sumu, ktorú mu zaplatia už len z titulu, že si dovolili prekročiť prach jeho ctených dverí. No a vyslovovať slovo „exekútor“ sa v slušnej spoločnosti nepatrí. Rodičia napriek tomu posielajú svoje ratolesti študovať právo riadiac sa obecne prijímanou pravdou, ktorá je najlepšie vystihnutá asi takto:

„Když jsem byl malý, říkali mi naši, dobře se uč a jez chytrou kaši, až jednou vyrosteš, budeš doktorem práv. Takový doktor si sedí pěkně v suchu, bere velké peníze a škrábe se v uchu ...“

V suchu síce sedíme, to je pravda, no neviem, kde inde by sme mali. Občas sa aj poškrabeme v uchu, priznávam. Niektorí aj berú veľké peniaze, ale asi nie len tak pre nič za nič. Okrem toho, že museli byť najprv prijatí na právnickú fakultu a vyštudovať ju, zrejme nezačínali úplne najľahšie. Drvivá väčšina za minimálnu mzdu, niektorí (a nie je ich málo) dokonca zadarmo. Päťročná koncipientska prax znamená, že si na to, aby vás ľudia oslovovali „pán advokát“ počkáte dosť dlho. Mnohých to prestane s tou minimálnou mzdou po čase baviť. Na to, aby ste niekedy brali „velké peníze“ musíte byť naozaj dobrý. No v očiach verejnosti budete i tak vždy vnímaný, ehm, nie príliš pozitívne.

Prečo je to vlastne tak? Nájsť odpoveď na túto otázke zrejme nevyžaduje žiadnu rozsiahlejšiu sofistikovanú filozofickú úvahu. Môžeme si za to sami. Nie preto, že by všetci právnici boli rovnakí. Aj spoločnosť si sama môže za to, akú ma vládu a vôbec, ako to celé v nej funguje, resp. nefunguje. A taktiež nie preto, že by všetci volili tých istých a všetci tí, ktorých zvolíme, boli lumpovia. No niektorí sú a to stačí.

Ale tak, ako chodíme k volebným urnám stále znova a znova, hoci sme sklamaní a nahnevaní z predchádzajúcej vlády, no stále vidíme nádej na zmenu a vkladáme ju do niekoho ďalšieho, dajte šancu aj nám, právnikom. A najmä vtedy, ak ste s nami žiadnu skúsenosť nemali. Neverte rečiam „jedna baba povedala,“ máte predsa vlastný názor. A ak vás niekto z nášho stavu sklame, nezavrhnite všetkých. Tak ako medzi ľuďmi, tak aj medzi právnikmi nájdete poctivých i nepoctivých. A tak, ako si v bežnom živote vyberáte, s kým sa budete stretávať, s kým budete spolupracovať a s kým nie, urobte tak aj s nami.

Mrzí ma, keď vidím právnika, ktorého jediným cieľom je zisk – finančný či mocenský. O to viac ma mrzí, keď sa takýto človek len tvári, že je právnik. Mrzí ma tiež, keď takýto človek vrhá zlé svetlo na nás ostatných. Na ľudí, ktorí robia svoju prácu radi a poctivo. Na ľudí, ktorí žijú právom. Na ľudí, ktorí právo študovali, resp. študujú preto, lebo veria v spravodlivosť, chcú bojovať za práva iných, veria, že vzťahy medzi ľuďmi je možné upraviť na prospech všetkých, ľudí, ktorí chcú pomáhať. Na ľudí, pre ktorých sa práca nekončí ani vtedy, keď neskoro večer zavrú dvere kancelária z vonkajšej strany.

Možno som priveľký idealista, možno až utopista. No i tak verím, že každý, kto sa týchto ideálov vzdá, vyhorel. A ten, kto takéto ideály nemá ani počas štúdia, by to mal rovno zabaliť. Schválne, spýtajte sa svojho právnika, prečo sa rozhodol pre právo a čo pre neho právo znamená. A my, právnici, spýtajme sa to sami seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?