Moja posledná spomienka na Ľubu Kolesárovú

Autor: Slavomíra Henčeková | 15.4.2013 o 19:24 | (upravené 9.8.2014 o 22:30) Karma článku: 14,52 | Prečítané:  16813x

Ja akosi nemôžem uveriť. Dnes nás opustila moja bývalá vyučujúca, šikovná právnička, a áno, bohužiaľ aj vdova po jednom z našich najlepších trestniakov, ktorý si vzal život sám pred dvoma rokmi, docentovi Jurajovi Kolesárovi - doktorka Ľuba Kolesárová, matka 5-ročného Jakubka. Stalo sa tak po čine, ktorý ako študenti práva rozoberáme na seminároch trestného práva, ako bežní ľudia vidíme denne v televíznych novinách, no nepripúšťame si, že sa skutočne môže udiať. Tobôž nie, aby bol spáchaný na našich známych či blízkych. Momentálne ma nezaujíma kvalifikácia toho trestného činu, momentálne nemám chuť knihu z trestného práva, štátnice-neštátnice, ani otvoriť ...

Doktorku Kolesárovú som nepoznala nijak zvlášť osobne, ale i tak som vždy mala pocit, ako keby sme boli staré známe. Mala som s ňou tú česť v druhom ročníku v letnom semestri v rámci predmetu finančné právo, vyučovaného na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde až do smrti svojho manžela pôsobila. Hneď na prvej hodine ma zaujala, keď vyriekla, že sa tu predsa nebudeme bifliť žiadne (odpusťte mi ten výraz) pi*oviny, ktoré si aj tak nezapamätáme a skúsime si povedať niečo, čo nám bude do budúcna aspoň trochu užitočné. Nie som expert na dane a zrejme nikdy ani nebudem, ale aspoň páru o tom, o čo v nich ide, si pamätám z toho druhého ročníka. Mala som rada tie semináre. Boli iné ako čokoľvek, na čo som počas dovtedajšieho, ale aj ďalšieho štúdia natrafila. A to kvôli nej. Nebála sa použiť silné slová tam, kde boli potrebné, ale to nie je podstatné. Vedela povedať na rovinu, čo si myslí o ľuďoch, bola vtipná, no strieľať si vedela aj zo seba a vedela byť aj priateľská a nápomocná a oceniť najmä to, že sa človek nebál prezentovať a povedať svoj názor. Ale čo ma bavilo najviac - bola svojská, jedinečná, nechcela byť dokonalá, na nič sa nehrala, zároveň mala skutočný prehľad a bola nepochybne výbornou špecialistkou v obore, bez ohľadu na to, koho obhajovala a aký máte na to osobný názor (nechajte si ho, prosím, pre seba). Právo na obhajcu má každý a je prácou advokáta toto právo každého umožniť. Dokazuje to len to, že sa nebála žiadnej výzvy. Spomínam na naše posledné stretnutie. Mali sme si dať zapísať známky z finančného práva. A tak sme došli aj so spolužiakom do jej kabinetu, kde nás privítala slovami: "Zamknite, už na vás čakám" a jednu sme si zapálili na okne (ja viem, že sa to nemá, ale v škole fajčí i tak fúra ľudí a akosi mi takéto porušovanie pravidiel nevadí). Ja síce už nejaký čas nefajčím, ale na česť jej pamiatke si jednu zapálim. Tak doktorka Kolesárová, odpočívajte v pokoji, svet prišiel o ďalšiu silnú, jedinečnú a nebojácnu ženu. Česť jej pamiatke a úprimnú sústrasť všetkým príbuzným a známym. "Na živote milujem tú rozmanitosť. Každý deň ma naserie niekto iný." (Ľ. K.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?