Poprad, 25.3.1942

Autor: Slavomíra Henčeková | 25.3.2012 o 16:00 | (upravené 9.8.2014 o 22:28) Karma článku: 9,31 | Prečítané:  689x

Keď si predstavím popradskú železničnú stanicu, vyvoláva to vo mne pocit šťastného návratu domov. V mysli niektorých tento obraz vyvoláva úplne iné pocity. Pocity strachu, do neba volajúcej nespravodlivosti, krutosti a ľudskej nenávisti. A obzvlášť dnes. Je 25.3.2012, 70. výročie odchodu prvého transportu tisícky slovenských dievčat na trase Poprad - Osvienčim s jednosmerným lístkom.

 

Holokaust nie je témou príjemnou, ale je témou, o ktorej treba hovoriť aj po 70 rokoch, aby sa naň nezabudlo. Dnes som sa nemohla každoročného pochodu proti nespravodlivosti, ktorá nemá v dejinách obdobu, zúčastniť. Zapla som však priamy prenos na TA3 a započúvala sa do slov Edity Grosmanovej, ženy, ktorá sa práve týmto transportom nedobrovoľne odviezla, keď mala 17 rokov. Ako jedna z mála prežila. Dnes ako 87 ročná sa opäť vrátila do Popradu, na tú istú stanicu, s ktorou sa jej spája plno spomienok tak trpkých, že si to obyčajný človek ani nemôže predstaviť a povedala: "bez vyprávanie nie je história a kým budem mať čistú myseľ a slová na jazyku, budem tu chodiť a vyprávať, aby sa nezabudlo." Ja Vám povyprávam svoj príbeh.

Písal sa rok 2007, chodila som do posledného ročníka na gymnáziu a mala absolútne iné záujmy ako históriu, či židovskú kultúru. Mala som sladkých 17. Toľko, ako Edita Grosman v roku 1942. Ja som na rozdiel od nej však mala život pred sebou, svet ma vítal s otvorenou náručou. Edite a iným sa vtedy postavil chrbtom, zapchal si uši, sklonil hlavu k zemi a zavrel oči. Mne náruč otvoril, všetky cesty sprístupnil a tak priviedol do môjho povedomia aj projekt Vagón. Išlo o putovnú výstavu týkajúcu sa práve prvého transportu, ale aj problematiky holokaustu ako takej, bolo to organizované v dvoch dobytčích vágonoch, takmer identických s tými z roku 1942, premietali sa autentické dokumenty, patrila k tomu aj výstava autentických fotografií a v neposlednom rade hovorené slovo - výklad k týmto tragickým udalostiam. A ten bol zverený aj mne. Brala som to zodpovedne, s rešpektom, informácie som si naštudovala, pri prezentovaní mala dokonca trému, lebo návštevníkmi boli najmä žiaci s učiteľským doprovodom z celého Popradu. Výstava bola putovná, neskôr sa uskutočnila v rôznych iných miestach Slovenska, symbolicky začínala v Poprade.

K príprave na organizovanie výstavy patrila diskusia s Dušanom Čaplovičom a Editou Grosman na tému holokaust, ktorá bola zároveň sprístupnená žiakom stredných škôl z celého Popradu, ale aj verejnosti, ktorá mala záujem. Musím povedať, že si z tejto diskusie príliš veľa nepamätám, predsa len sa hovorené odborné slovo v pamäti 17-ročnej študentky dlho neohreje, ale veľmi dobre si pamätám niečo iné. Po diskusii nasledovala na ďalší deň exkurzia do Osvienčimu (Auschwitzu). Išlo sa vo vládnej kolóne, takže cesta ubehla pomerne rýchlo, ale už v autobuse ma zaujal postoj Edity Grosman, ktorá namiesto toho, aby sa vyvážala v nablýskaných pohodlných vládnych fárach, sa radšej odviezla v autobuse spolu so študentmi. Po dorazení na miesto sme ako súčasť vládnej delegácie položili vence na uctenie si pamiatky obetí holokaustu v Osvienčime a nasledovala prehliadka. V Osvienčime som bola už aj predtým, preto som znášala nechutnosti tohto prostredia pomerne dobre, ale na jednu vec nemôžem zabudnúť. Bola som v časti Birkenau asi 3 metre od Edity Grosman, ktorá mala tú odvahu napriek trpkým spomienkam zúčastniť sa celej prehliadky a napriek pokročilému veku absolvovať celý, pomerne zdĺhavý a náročný okruh. Edita sa zrazu zastavila pri jednom z nespočetného množstva jednotvárnych, nechutných barákov, ktoré vyzerali horšie ako stajne pre zvieratá a vskutku pokojným hlasom povedala: "toto je posteľ, na ktorej som našla svoju mŕtvu sestru ako ju požierajú krysy." Doteraz neviem pochopiť, ako táto, na pohľad útla a krehká osoba, mohla byť tak silná a vrátiť sa na miesto najväčšej bolesti a vybavovať si najhoršie životné spomienky znova a znova. Je to preto, pretože nám chcela o týchto zverstvách a utrpení porozprávať, aby sa dejiny už neopakovali.

Nemôžem preto pochopiť rasovú neznášanlivosť ľudí ešte aj dnes. Keď vidím na FB fotomontáž horiacej Krásnej Hôrky a v popredí dve cigánske deti s horiacimi zápalkami a nad nimi text v zmysle podpálili sme vám hrad, podpálime aj byty, ktoré nám dáte a zaplatíte (už si to nepamätám presne), jednak sa mi otvára nožík vo vrecku, ale najmä tlačia slzy do očí. Podnecovanie rasovej neznášanlivosti a akejkoľvek inej neznášanlivosti voči určitej skupine ľudí môže viesť len k opakovaniu sa dejín. A to nemôže žiaden civilizovaný človek chcieť a dopustiť. Už len kvôli Edite. Som rada, že sa tragické udalosti druhej svetovej vojny pripomínajú aj po 70. rokoch a som rada, že sa niekto venuje tomu, aby informoval mládež na stredných školách, ale aj pripomínal verejnosti, aby nezabúdala aj za cenu rozprávania o veciach, ktoré jej spôsobili najväčšiu životnú bolesť.  Ľudia nemôžu žiť inak ako spolu, dúfam, že si to raz uvedomia.

Česť pamiatke všetkým nevinným obetiam holokaustu.

http://tv.sme.sk/v/23892/spomienka-na-prvy-transport-zien-z-popradu.html

http://www.cas.sk/clanok/220056/prvy-transport-z-popradu-do-osviencimu-1-000-zien-a-dievcat-poslali-na-smrt.html

http://www.ta3.com/clanok/11966/v-poprade-spominali-na-prvy-transport-do-osviencimu.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?